Impotentná polícia. Čo nesmeli v SME a ani nikde inde zverejniť.
Ako som dnes prišiel skoro o večeru.
Ponáhľal som sa krátko pred trištvrte na sedem do starého PRIOR-u v BB dokúpiť niečo na večeru. V tmavom zákutí som si všimol vysypaný ruksak. Vyzeralo to, akoby ho prehľadával nejaký zlodej a pre neho bezcenné veci aj s ruksakom odhodil. Použil som igelitový sáčok ako rukavicu, tie veci nahádzal dnu a odniesol na neďaleké Obvodné oddelenie polície. Pri okienku, ani pri dverách, kde mala byť služba nebol žiadny funkčný, či označený zvonček. Nakoniec som ho našiel v inom kúte vestibulu. Zvonil som, nič. Opakoval som zvonenie, z poschodia akurát odchádzala nejaká pani a zrúkla na mňa, že čo vyzváňam. Povedal som jej o čo ide, ale ona, tak ako je iste zvyknutá hovoriť svojím klientom: "Musíte čakať! My tu máme aj inú prácu." Tak to ma naštvalo, išiel som za ňou na ulicu, nastupovala do auta, jej spolujazdec mi ešte niečo drzo odkazoval. Vrátil som na tú vrátnicu. Vtedy tam už policajt (M. M.) prišiel, ruksak som položil na pult, policajt sa v ňom začal prehrabávať. Musel som sa ho opýtať, či nemá rukavice a či na to nemajú technikov. Potom som mu dal môj občiansky preukaz, aby si odpísal dáta, keby niečo, upozornil som ho, že ich prístup mám celý nahraný na dikta fóne, že im nedoporučujem len tak to hodiť do kontejnera a odišiel som. V živote som v podobných veciach, nielen krádežiach kontaktoval políciu asi desaťkrát. Len jediný krát, v roku 1977 reagovali v Prahe nad akékoľvek očakávanie expresne, bezpečne a do dvoch hodín úspešne. Dnes som mohol som byť rád, že ma nezadržali a dve hodiny nevypočúvali, jedným prstom , úder za minútu nevyhľadávali písmenká na písacom stroji - ako za bývalého režimu a že ma neprehľadávali ako pred piatimi rokmi, či nemám zapnutý diktafón, alebo - ako:
V r. 1998 ma zadržiavali na polícii ako poškodeného 14 hodín!
"Našťastie," jesť som vtedyi nepotreboval, lebo ma predtým do bezvedomia zbili, najskôr policajní kumpáni alebo ich chránenci a napriek 7 viditeľným pohmoždeninám a presne oznámenému páchateľovi celý prípad ututlali. Ututlal to aj Fero Mikloško, ktorý mi najskôr verejne sľúbil pomoc, neskôr sa vyhovoril na údajný rozpor v lekárskej správe na chirurgii, hoci som sa potom liečil 20 dní na elektroliečbe - na rehabilitačno - fyziatrickom oddelení a vykašľal sa na to. Asi len preto, že sa práve chystali preberať moc a tajných policajtov ako aj tajných spolupracovníkov SIS, aj zberbu vykonávajúcu špinavú prácu potrebuje každá vláda.
Za socializmu nebolo možné, aby sa takým nie všedným prípadom, ktorý začínal policajným výkonom v pozitívnom zmysle ako vo filme, ktorý pokračoval úspešným zadržaním dvoch zo štyroch páchateľov (Dvoch nechali dopravní policajti kľudne odísť vlastným autom, hoci ešte niekoľko minút museli trčať na pokazených semaforoch, vraj museli čakať na posily). Keď ma policajní kumpáni, ktorí ma pred tým mučili a do bezvedomia, hoci bez ohrozenia života mlátili palicami, prevážali cez Bratislavu, na Šafku nefungovali semafory, podarilo sa mi na sekundu odchýliť okno (V aute som bol zamknutý) a zakričať na dopravákov: „Únos, uniesli ma!“ Policajti chlapíkov postavili k múru Filozofickej fakulty a jeden na nich až do príchodu posíl mieril revolverom, po tom ako jeho kolega ich ukážkovo prehliadol, či nemajú zbrane.
Som novinárom , do novembra 1989 honorovaným dopisovateľom Slobodnej Európy, samizdatovým autorom aj vydavateľom, prispievateľom legálnych, pologálnych aj nelegálnych periodík, od začiatku r. 1990 som bol členom Združenia nezávislých novinárov a od konca roku 1990 členom Slovenského syndikátu novinárov. V roku 1998, v tých dňoch takmer denne písali, najmä v SME o fyzických útokoch na novinárov. Najťažším takým útokom bolo, keď sa jednému novinárovi pustila krv z nosa. Preto som sa oprávnene domnieval, že by to malo SME zaujímať. O štvrtej ráno, 21 hodín po napadnutí som sa dostal domov a okolo deviatej som išiel do regionálnej redakcie SME v Banskej Bystrici. Za takzvaným investigatívnym novinárom Danielom Vraždom. Mali pokazený výťah v budove a ja som nijako sa nemohol vyštverať na 4. poschodie, hovoril som s Vraždom telefonicky z ich vrátnice. Mohli sme si sadnúť aj vedľa vrátnice bývalého hotela, teda recepcie, ale on nijako nechcel ísť dole. Ponúkal som mu aj kópiu lekárskej správy, aj meno a adresu bratislavského advokáta, ktorý ma nechal mlátiť v svojej garáži tromi chlapmi, a o ktorom som vedel vtedy ešte len toľko, že odoberal SME. Vražda sa všelijako vyhováral, možno musel písať rôzne dohady a špekulácie, kto asi mohol byť za tým „krutým a bezprecedentným útokom“ na iného novinára, kedy sa mu pustilo trochu krvi z nosa, hoci každý SMEtiar „vedel“ dopredu, že to bol Mečiar. Povedal som mu, že ho môžem čakať aj dve hodiny, v kaviarni Národný dom, hneď oproti, ale že by som chcel stihnúť aj môjho lekára ešte pred obedom. Ale on bol „tak zaneprázdnený“ a bol si istý, že nikto z ich redakcie sa tým zaoberať nemôže. Hoci si nepýtal žiadny kontakt na mňa, večer mi volal domov (podľa telefónneho zoznamu), že však si na mňa trochu aj pamätá, ale že si chcel overiť, či som to skutočne ja. Vraj, aby som s tým išiel do ich bratislavskej redakcie.
Do obchodu som sa dnes už aj tak nedostal. Našťastie, niečo máme aj v mrazničke.
Za socializmu sa vždy niekto zaoberal každou sťažnosťou. Vrátane médií. Keď sa aj mne niečo podarilo dostať do novín, museli sa tým zaoberať aj stranícke orgány. Dnes sme vo vyššom štádiu fekalizmu, kedy každý na všetko s(erie). Za socializmu nebolo možné aby na obvodnom (okresnom) oddelení polície sedel na vrátnici len jediný policajt. A niekedy nik. Keby boli pred budovou polície niekoho rovno zavraždili, nasadli na auto a unikali, niekto by to hneď bežal ohlásiť, polícia by bola rovnako impotentná ako dnes večer. :-(
karolnagy7@gmail.com