Voľby

V okrskovej komisii Banská Bystrica č. 9 panoval počas volieb úplný chaos. Voliči sa stretali a nahlas konzultovali za plentou. Raz sa stretla za jednou plentou takmer celá rodina; mladi manželia a zachovalá asi 60 ročná babka. Keď náhodou prišlo naraz viac ľudí, nenechali ich čakať vo vnútri triedy pri dverách, ale rozdali im obálky a hlasovacie lístky „šikovne“ naraz. Tí sa potom motali v úzkom priestore medzi volebnou urnou (schránkou) a „plentami.“ Voliči sa tam plietli a vzájomne niekedy konzultovali tí, ktorí už mali vyplnené lístky s tými, ktorí ešte len čakali na voľné miesto pri stolíku. Niektorí ani nečakali, položili si hlasovací lístok na volebnú urnu, vyplnili si lístok na nej a vhodili (Hoci zákon jednoznačne nedovoľuje voličom, ktorí by nešli za plentu, aby volili). A keď sa tam ešte začali naháňať deti! Jedno dievčatko napríklad aj zhodilo urnu! Našťastie, lístky sa nevysypali, ani dievčatko na tú papierovú urnu nespadlo.

Rodičia, ako všade, ale u nás v mimoriadnom počte dávali vhadzovať volebné obálky do urny svojim deťom alebo vnukom, asi naučení z predošlých volieb (Bol som už predtým tri krát v komisiách iných okrskov, ale nič podobné som nezažil!). Keď som jedných manželov poprosil, aby tak v ďaľších voľbách nerobili, ospravedlnili sa mi, že o tom nevedeli a sľúbili, že nabudúce pôjdu voliť po jednom a ten druhý bude dávať pozor na deti. Lenže iní členovia komisie mi začali za to nadávať. Ďaľších rodičov som stihol upozorniť vopred – a tiež to akceptovali. Nie však ostatní členovia komisie. L Potom sa stalo, že som jedných manželov nestihol upozorniť včas, tiež som si myslel, že taký veľký, asi deväť ročný chlapec sa už na voliča nebude hrať. Žiaľ mýlil som sa, otec mu dal hlasovaciu obálku. Stihol som za ním prísť, poprosiť ho, že on ešte nemôže voliť, aby dal obálku otcovi. On išiel potom za mamou, ktorá už odvolila, ale otec ho stiahol za ruku a strčil mu jeden koniec obálky, a tak ako to robia naši a nielen naši potentáti, chcel voliť spolu so synom. Chytil som chlapca za rameno a jemne som ho od urny odtiahol, kde sa ho našťastie ujala mama, lebo otec bol schopný ťahať syna znovu k urne. Chcel sa vrhnúť aj na mňa, s revom, že vraj on je z fakulty a že vraj ma pozná... Potom asi na ulici alebo z domu volal na mňa aj políciu (Ešte vo volebnej miestnosti sa na mňa vyrevúval, vraj som „fyzicky napadol jeho syna“), ale kým policajti prišli, bol som na ceste na Obvodný úrad podať sťažnosť, že členovia komisie nechcú dovoliť informovať voličov s deťmi, aby volili osobne a nedávali volebné obálky svojim deťom.

Na Obvodnom úrade mali prítomní členovia obvodnej volebnej komisie jedinú starosť, aby som si vypol diktafón. To som odmietal. Potom sa ma pýtal predseda komisie JUDr. Robert Huran (Sloboda a solidarita) ironicky na moje právnické vzdelanie. Táral nezmysly, že vraj tým, že rodičia dávajú vhodiť volebné lístky svojim deťom nepáchajú žiadne trestné činy ani priestupky. Povedal som mu, že ja žiadne trestné oznámenia ani oznámenia na priestupkovú komisiu podávať v tejto veci nemienim a že som ani o žiadnych trestných činoch, či priestupkoch nehovoril. Ale, že zo Zákona o voľbách do európskeho parlamentu, §-u 23, s prihliadnutím hlavne na ods. 8 a 10 jasne vyplýva, že len za voličov, ktorým zdravotné postihnutie bráni samým „vložiť obálku do volebnej schránky, môže ju do nej na ich požiadanie a v ich prítomnosti vložiť iní voliči, nie však členovia okrskovej komisie.“ Aj keby niekto z voličov bol takto telesne postihnutý (Čo nebolo ani v jedinom prípade), nemohlo by za neho voliť dieťa, keďže dieťa nie je volič. JUDr. Robert Huran sa ma ešte pýtal, či si myslím, že teda dochádza k protiprávnemu konaniu. Povedal som, že samozrejme, áno a odišiel som.

Z domu som potom telefonoval do Bratislavy na Ústrednú volebnú komisiu telefón zdvihla zhodou okolností zástupkyňa tej istej strany (Sloboda a solidarita) Ing. Jana Kiššová, ale na rozdiel od kolegu v Banskej Bystrici, jej prístup k problému bol úplne normálny. Súhlasila so mnou aj v tom, že ani precedensy, keď prezidenti a premiéri veľmi radi pred kamerami a foťákmi nechávajú „voliť“ namiesto seba svoje malé deti, alebo si nechávajú nimi pri vhadzovaní obálky (lístku) „pomáhať,“ nemôžu sami o sebe zmeniť zákon alebo znamenať výzvu na jeho ignorovanie. Po hodine mi aj zatelefonovala, že vec prerokovala s kolegami a bola už usmernená aj okrsková komisia. Ako mi hovorila na druhý deň aj pani Miškociová, viacerí členovia komise sa striedali pri telefonáte s podpredsedníčkou okrskovej komisie Banská Bystrica č. 9, teda s pani Ingrid Haringovou. Lenže pani Haringová, tak ako aj zapisovateľ a všetci ostatní členovia komisie, okrem autora tohto článku, naďalej kašlali na volebný zákon – a teraz si robili srandu už aj z Ústrednej volebnej komisie! Keď som sa vrátil do volebnej miestnosti, práve „odvolilo“ ďaľšie asi päťročné dieťa.

Potom už, až do konca všetko, čo sa detí týka prebehlo bez incidentov. Iba raz som dve deti neustriehol. Poprosil som oboch ich rodičov, aby hlasovali osobne, aby nedávali obálky do rúk deťom, že deti, ak chcú „pomáhať,“ môžu vhodiť do vedľajšej schránky nepoužité hlasovacie lístky (Ak si ich nechcú vziať so sebou). Boli to práve tie deti, ktoré sa potom naháňali okolo urien. Do pohybu detí, ale niekedy aj zhluku dospelých pri urne, ale aj počas úpravy hlasovacích lístkov som si spravidla netrúfol zasahovať a ani komentovať, keďže by to malo nulový význam, lebo som sa nemohol odvolať na žiadny zákon. Zákon to rieši len tým, že za „poriadok vo volebnej miestnosti“ zodpovedá výlučne a sám predseda komisie. O niektorých iných veciach sa musí hlasovať, o tejto nemusí. No, a keďže tie deti zhodili tú urnu práve keď chcel ísť voliť jeden pán, spoločne ju dali na pôvodné miesto a ten pán, aby deti z tej „nehody“ neboli smutné, dal im svoju obálku, aby mohli „odvoliť.“

Inú rodinku som odprevádzal na chodbu, aj som ich pozval na Prvé verejné voľby, čo ich aj dosť zaujímalo. Medzitým sa ma opýtala ich dcérka: „Ujo, a prečo som ja nemohla voliť?“ Spoločne s jej rodičmi sme sa jej pokúšali vysvetliť, rozdiely v právach a povinnostiach dospelých a detí. Aj som jej sľúbil, že keď pôjde do školy, tam si budú voliť predsedu triedy. A ona zrazu: „Ujo a ja mám na sebe oblečenú podprsenku!“ Opýtal som sa jej, koľko tým narástla. Myslím, že otázku pochopila, a neodpovedala, aj sa trochu zahanbila. Som presvedčený, že pre také dieťa má väčší význam aj taký rozhovor než ten chvíľkový pocit, že preberá rolu dospelých tým, že za nich „volí“.

Karol Nagy